Fiktívny rozhovor dvojičiek v lone matky o živote po pôrode. Jedno “miminko“ sa rozpráva s druhým:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Blbosť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vôbec mohol vypadať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla, než tu. Možno budeme behať po svojich a jesť pusou.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť pusou? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra, a tá je príliš krátka. Život po pôrode je vylúčený.
- Ba nie, určite niečo bude. Len asi trochu inak, ako sme tu zvyknutí.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné, než dlhá stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a ta sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu? A kde ma ako podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je!
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš začuť jak spieva, alebo cítiť, ako hľadí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom...